Čo je to JUDO
Úvod
Judo je “Cesta“ rozvoja osobnosti, ktorá je prístupná
chápaniu ľudí na celom svete. Práve tak ako je bojovým umením, je aj
športom a zároveň i formou fyzického a duševného tréningu.
 “Judo je prostriedkom čo najefektívnejšieho
použitia fyzickej a duševnej sily. Toto cvičenie znamená neustále
zlepšovanie sa po psychickej a fyzickej stránke prostredníctvom
sebaobranných techník. Prvotným predmetom Judo je teda sebazdokonaľovanie
sa, učenie sa byť užitočným pre okolitý svet.“ (J. Kano)
Z citátu vyplýva, že Judo nám nezlepšuje len
fyzickú stránku, ale má aj veľký výchovný prínos. Je až neuveriteľné,
ako rýchlo sa Judo dostalo do povedomia ľudí celého sveta. Zo začiatku
to bola len hŕstka nadšencov a stačilo len 100 rokov,čo je v
historickom kalendári zanedbateľný časový úsek a z Judo sa stal, vďaka
prepojeniu medzi jednotlivými kontinentálnymi organizáciami, svetový
fenomén. Judo nás oslovuje najmä ako športové stretnutie, no mnohým
dávajú jeho tradície inšpiráciu aj dnes a čo je potešiteľné, že
tieto duchovné hodnoty oslovujú aj vedúcich predstaviteľov iných športových
odvetví. Tým sa vlastne napĺňajú slová Prof. Jigoro Kana “byť užitočným
pre celý okolitý svet.“
Judo sa zrodilo v 15-tom roku obdobia Meiji
(1868-1912). Duchovná stránka tohoto umenia postupne dozrievala a o 40
rokov neskôr sa judo približovalo k dokonalosti. Jigoro Kano hovoril o
dvoch hlavných princípoch judo, ktoré sa objavili od vzniku tohoto
umenia: „Najlepšie využitie energie“ a Vzájomný blahobyt“. Judo
nie je návodom na čo najlepšie použitie duševnej a fyzickej sily pri
útoku a obrane, je skôr návodom na prijatie a použitie tohoto princípu
vo všetkých oblastiach života.
Judo je úpolovou disciplínou prejavujúcou sa v troch
rovinách.
Prvá rovina je sebaobranná, ktorá demonštruje
schopnosť zvládnuť situácie, ohrozujúce zdravie alebo život jedinca.
Druhá rovina je rovinou športovou, kde dvaja protivníci
sa snažia získať víťazstvo úspešným prevedením judo techniky,
alebo technickou prevahou.
Tretia rovina je rovina rekreačná, kde cvičenie je
zamerané na zlepšenie fyzického a duševného zdravia. Navyše judo nemôže
existovať bez sociálneho a duchovného aspektu.
História JUDO
Z predhistorických a historických
dianí až do dnešného dňa, v každej spoločnosti, v každom národe,
boj a zápas získal veľmi dôležité postavenie. Bolo to dôsledkom
samotnej podstaty človeka - jeho konania pre udržanie sa pri živote,
pre zachovanie rodu, klanu, životného priestoru, lovišťa atď... Keď
budeme posudzovať rôzne kontinenty, tak zistíme, že v spôsobe boja,
vo vedení vojenských operácií a pod. sú veľmi veľké rozdiely. Najväčší
kult boja a zápasu bol dosiahnutý na územiach juhovýchodnej Ázie, kde
sa boj stal súčasťou národných tradícii.
Japonci ako prvý na svete povýšili
úpolové disciplíny do pozície umenia, pretože sa v nich rovnako ako v
hudobnom a výtvarnom umení prejavujú inšpirácia, intuícia a cit.
Japonským cieľom bolo samozrejme vychovať nie priemerného, ale kvalitného
a uznávaného umelca.
Judo ako šport vzniklo v Japonsku
vyčlenením určitých techník z bojových umení Ju Jutsu a niektorých
ďalších bojových umení. V prvom rade bolo nutné vyčleniť techniky,
ktoré by mohli pri samotnom stretnutí spôsobiť súperovi zranenie. Čím
je teda Ju Jutsu, o ktorom sa hovorí, že sa stalo otcom Judo? Ju Jutsu
obsahuje techniky hodov, úchopov, škrtení, útokov na kĺby, úderov,
bodnutí a kopov. Niekedy, okolo 17. storočia začali byť tieto techniky
zostavované do systému a precvičované ako obyčajnými ľuďmi, tak aj
samurajmi.
Osobnosť,
ktorá zohrala pri vzniku Judo najväčšiu úlohu, je osobnosť Jigora
Kana.
Jigoro Kano sa narodil 28. októbra
1860, napriek svojmu malému vzrastu a slabej telesnej konštrukcii sa
rozhodol zaoberať štúdiom bojových umení.
Počas
niekoľkých rokov pravidelného cvičenia začína formovať systém, v
ktorom chce skombinovať bojový tréning s psychickým a fyzickým
rozvojom osobnosti. Snaží sa vytvoriť komplex fyzických aktivít, ktoré
by boli vhodné nielen pre výcvik ozbrojených zložiek ako vojenské
umenie, ale aby ako umenie boja malo pozitívum aj pre širokú verejnosť.
Jigoro Kano začína tým, že v roku 1885 z Tenjinshinyo Ryu preberá a
spracuváva Atemi waza a Katame waza a z Kito Ryu preberá a spracuváva
Nage waza. Jigoro Kanovi sa podarilo povýšiť fyzický aspekt tréningu
na úroveň intelektuálnej a morálnej výchovy, čím v podstate
vytvoril a založil vlastnú školu Kodokan a v nej vyučoval svoj vlastný
systém Jiu-Jitsu, ktorý nazval Judo.
Keďže Jigoro Kano od začiatku kládol
dôraz na duchovnú a filozofickú stránku, nestalo sa Judo iba jedným z
nespočetného množstva bojových umení, no dostalo i vysoký spoločenský
kredit.
Niektoré pramene uvádzajú rok
1882 ako rok vzniku Judo. Je potrebné si však uvedomiť, že išlo o
neustály proces objavovania, osvojovania, vznikania, rozvoja, zanikania a
opätovného vznikania jednotlivých techník. Zásady techník Kodokan
Judo boli stanovené v roku 1887, ale vnútorná náplň sa zdokonaľovala
až do roku 1922 a v takej podobe, až na malé zmeny, sa zachovala až
dodnes.
Jednou z hlavných ídeí zakladateľa
bola aj táto myšlienka: “Judo je najlepší prostriedok na cvičenie
tela i ducha, pričom metóda výcviku nevytvára nebezpečenstvo pre ľudský
organizmus. Judo je prostriedkom čo najefektívnejšieho použitia
fyzickej a duševnej sily. Toto cvičenie znamená súčasné zlepšovanie
sa po psychickej a fyzickej stránke prostredníctvom sebaobranných techník
a učenie sa podstate „Cesty“ prostredníctvom skúseností. Prvotným
cieľom Judo je teda sebazdokonaľovanie, a tým učenie sa byť užitočný
pre svet okolo seba “.
Jigoro Kano tento smer telesnej výchovy
preferoval aj pre výcvik policajných a vojenských zložiek. Aby však
Kodokan Judo bolo vyučované v ozbrojených zložkách, museli žiaci
Kodokan-u absolvovať konfrontačné zápasy v Dojo Saburi a tak obhájiť
svoje postavenie medzi ostatnými školami Ju Jutsu. V roku 1885 policajný
prefekt Mishima usporiadal prestížny turnaj medzi jednotlivými školami.
Turnaj sa konal v policajnej hale Joakene v Shibe. Podľa niektorých
dostupných historických materiálov Kodokan Judo uštedrilo svojim súperom
zdrvujúcu porážku a týmto výrazným úspechom školy Jigoro Kana sa
dosiahlo, že inštruktori Kodokan-u mali výhradné právo podieľať sa
na výcviku sebeobrany v ozbrojených zložkách.
Na prelome storočí Kano a jeho žiaci,
odchádzajú z Japonska (Sasaki Kichisaburo - Rakúsko-Uhorsko, Joshitaki
Yamashita a Gunejiro Tomiti - USA, Jukio Tani - Veľká Británia ...) do
celého sveta, aby tam šírili myšlienky Ó senseia. V rokoch 1933 a
1936 navštevuje Kano aj ČSR.
V roku 1938 sa zúčastňuje 37.
zasadnutia Medzinárodného olympijského výboru v Káhire, kde bolo
rozhodnuté prideliť XII. Olympijské hry Japonsku (pre II. svetovú
vojnu sa však neuskutočnili). Z Káhiry sa plaví loďou Hikawa Maru
domov. Počas plavby Jigoro Kano ochorel na zápal pľúc a 4. mája 1938
zomiera.
Na 57.generálnom zasadnutí Medzinárodného
olympijského výboru v Ríme, ktoré prebiehalo 22.augusta 1960 v hoteli
Excelsior bolo Judo s konečnou platnosťou prijaté medzi olympijské športy
a bolo zaradené do programu Olympijských hier v Tokiu v roku 1964.
Filozofia a symboly JUDO
Filozofia JUDO
Jigoro
Kano hovorí o dvoch hlavných princípoch v Judo, ktoré sa od vzniku
umenia objavili: “Najlepšie využitie energie“ a “Vzájomný
blahobyt“.
Judo
nebolo pôvodne brané ako jedno z odvetví športu, ale ako vojenské
umenie. Preto ak sa chceme brániť akémukoľvek útoku, musíme čo možno
najlepšie využiť svoju mentálnu energiu a fyzickú silu. Toto platí
rovnakou mierou pre obranu, tak aj pre útok. Jigoro Kano kládol dôraz
pri výuke Judo na to, že ak vieme využiť tento princíp pri útoku,
alebo obrane, vieme ho využiť aj v iných oblastiach.
“Na
svete sa musí vykonať mnoho vecí a nech je predmetom nášho snaženia
čokoľvek, najbežnejším princípom pre úspech je najefektívnejšie
využitie tela a mysle.
Judo totiž nie je návodom na čo najlepšie použitie duševnej a
fyzickej sily pri útoku a obrane, je to skôr návod na prijatie a použitie
tohoto princípu vo všetkých oblastiach života. Takto sa čo “Najlepšie
využitie energie“ stáva základným princípom, ktorého aplikáciou
sa dá dosiahnuť napredovanie a rozvoj ľudskej osobnosti .“
Symboly JUDO
Význam
a symbolika Gi
So slovom
Kimono sa stretávame pri cvičení bojových umení veľmi často. Je
potrebné si však uvedomiť, že kimono je slávnostný odev. V Kimono sa
vydávajú japonské ženy, vykonávajú sa v nich rôzne slávnostné
obrady a obliekajú sa pri národných sviatkoch a tradičných slávnostiach.
Je krásne vyšívané a rôznofarebné. To je Kimono.
Gi má
takisto rôznu farbu. Vždy je však jednofarebné. Judo-gi má vo svojej
podstate farbu bielu. (S modrou sa stretávame len na ME pre lepšie
rozoznanie judistov.) Judo-gi sa skladá z dvoch dielov, z horného a dolného,
z hrubšieho a tenšieho, z roztvoreného a uzavretého proste jing -
jang. Gi nám symbolizuje teda celý svet, celú prírodu, všetky zákony
života, je vlajkou víťazstva nad naším životom. Pokiaľ ho nebudeme
rešpektovať a ctiť, stráca všetku svoju moc a nemá väčšiu hodnotu
ako balíček handier. Judo-Gi si neobliekame len preto, aby sme si ušetrili
civilný odev, obliekame si ho preto, lebo je spojené s históriou, tradíciami
a s duchovnými hodnotami Judo.
Význam
a symbolika Obi
Obi je
opasok všetkých cvičencov Budo. Je vyrobený z textilu alebo z čistého
hodvábu. Slúži na upravenie a priviazanie Judo-Gi. V minulosti mnohí
adepti Judo nosili obi aj pod blúzou civilného šatstva. Bol to predmet
ich úcty, duch majstra a Judo. Nosenie pásu im stále pripomínalo
etiketu Judo, a tým usmerňovalo ich správanie aj na verejnosti. Už pri
opásavaní obi zistíme, že to nie je len obyčajný opasok slúžiaci
len na upevnenie kabátca. Cvičenec si ho obtáča dvakrát okolo pása
tak, aby sa za chrbtom neprekrížil. V literatúrach sa uvádzajú dve príčiny,
prečo sa nesmie prekrížiť. Prvé hľadisko je, že každý záhyb nachádzajúci
sa na chrbte, pri páde bolí. Druhé hľadisko, uvádzané starými
majstrami, ktoré sa zachovalo len v ústnej podobe, hovorí, že by došlo
ku skríženiu myšlienok a opusteniu princípu Do. Majster totiž odovzdávaním
pásu, odovzdával aj svoju myseľ a myseľ všetkých majstrov jeho línie.
Odovzdaný pás bol symbolom autentičnosti Cesty.
Prvé čo
nezainteresovaného pozorovateľa zaujme, je farebnosť Obi. Pôvodne malo
obi tri farby, bielu, hnedú a čiernu. Aj tieto tri farby, ako aj mnohé
iné veci v Budó, majú korene v dávnej minulosti a samozrejme v
Budhizme.
Jeden z
mnohých mýtov o vzniku farebnosti Obi hovorí, že keď začíname
praktikovať za-zen náš pás je biely. Po uplynutí niekoľkých
mesiacov sa pás špiní. Japonci sú presvedčení, že to nie je špina
zvonku, ale že sa očisťuje ich myseľ. Obi začína mať hnedú farbu.
Po uplynutí niekoľkých rokov praxe je naša myseľ už takmer čistá,
to znamená, že všetko to zlo, tá špina je zachytená na Obi. Obi je už
také znečistené, že má čiernu farbu. Ak je naša myseľ čistá,
uplne čistá, nepripútaná k nijakým hmotným statkom a svetským
radostiam, dokáže naša čistá myseľ očistiť aj naše telo, náš
odev, naše okolie. Pravý Budó-ka sa však neuspokojí s dosiahnutým a
stále na sebe pracuje, ako fyzicky, tak aj duševne. Na postupne vybledajúcom
páse sa začína objavovať červené zafarbenie. Je to neklamný znak
toho, že cvičenec pri dosahovaní vytýčeného cieľa prešiel veľkým
utrpením a červené zafarbenie, nie je nič iné ako krvavé škvrny. A
tak tu máme ďalší pás, na ktorom sa striedajú červené a biele
pruhy. No a po celoživotnej tvrdej práci, červené škvrny pribúdajú
až sa Obi stáva krvavo červeným. Legenda hovorí, že Jigoro Kano si
po červenom Obi obliekol opäť Obi biele. Tento akt bol sprevádzaný
jeho slovami: “Zo žiaka sa stal majster, no aj majster je stále iba žiakom“.
Dnes sme
svedkami toho, že pás dostane ktokoľvek po zvládnutí určitých techník.
Z predchádzajúcich viet však jasne vyplýva, že v minulosti sa Obi
odovzdávalo nielen cvičencom, ktorí boli len dobre technicky vybavení,
ale cvičencom, ktorí mali potrebné technické a aj charakterové
vlastnosti. Že tieto slová sú pravdivé, o tom svedčia aj dochované
listiny, čo všetko sa vyžadovalo od adepta, ktorý sa pripravoval na
prijatie pásu. Pred prijatím pásu sa musel adept vykúpať, ostrihať
si vlasy a obliecť čisté, poprípade nové Judo - Gi. Zvlášť si
musel očistiť ruky, ústa, uši, nos a oči, čo znamenalo očistenie
piatich zmyslov. Bola to skutočne viac udalosť duchovná ako technická.
Keď si judista oblieka čierny pás, zmení a ovplyvní to jeho správanie.
To je “sila Obi“. Japonci sa domnievajú, že pás nie je hmotný, ale
je to symbol života, vesmírnej pravdy.
Aj
profesor Jigoro Kano zaviedol pôvodne farebné rozlíšenie žiackých a
majstrovských stupňov podľa starých mýtov a legiend.
Neskôr
sa u žiackých stupňov technickej vyspelosti zaviedlo bohatšie farebné
značenie, ktoré však takisto nebolo navrhnuté len na rozlíšenie, ale
takisto má filozofický - symbolický podtext.
| 6.kyu
|
|
biele Obi
|
| 5.kyu
|
|
biele Obi
|
| 4.kyu
|
|
biele Obi
|
| 3.kyu
|
|
hnedé Obi |
| 2.kyu
|
|
hnedé Obi |
| 1.kyu
|
|
hnedé Obi |
|
| 1.-5.
Dan
|
|
čierne Obi
|
|
6.-8.
Dan
|
|
Obi s červenými a bielymi dielmi
|
|
9.-10.Dan
|
|
červené Obi
|
Biele
Obi - táto farba
označuje nevinnosť, neskúsenosť. Stretol som sa aj s termínom panenská
čistota. Je to farba vedomia, ktoré je nedotknuté (samozrejme len čo
sa týka Budo), prázdne. Je to farba začiatočníkov.
Žlté
Obi - žltá farba je farbou ranného slnka, ktoré je zase symbolom nového dňa,
prichádzajúceho svetla, vďaka ktorému na stromoch dozrievajú plody.
Je to farba vedomia, ktoré začína chápať, je to farba úsvitu a
odhalenia nových horizontov.
Oranžové
Obi - oranžová
farba je takisto farbou slnka, no už na sklonku dňa. Je to farba
vedomia, ktoré už pochopilo a našlo si svoje miesto. Nositeľ tohoto
Obi už neodhaľuje nové horizonty, ale sa k nim obracia a vydáva sa im
v ústrety.
Zelené
Obi - zelená je
farba lesa, trávy, prírody. Zelená patrí tomu, kto je schopný
spracovať a využiť slnečné svetlo, tomu kto je schopný tvoriť nové
myšlienky a hľadať nové riešenia.
Modré
Obi - modrá je
farbou oceánu, vôd a neba. Modré Obi zasluhuje ten, koho túžby a snaženie
siahajú až k ďalekým horizontom. Jeho myseľ musí byť priezračná
ako voda z bystrín Hory purpurového mraku (v Taoistických spisoch je to
posvätná hora). Nositeľ modrého Obi ešte neobjavil tajomstvá hlbín
mora a výšav vesmíru, ale je už schopný druhým dávať. “Nebo dáva
život miliónom, aby tí laskaví mali možnosť praktikovať svoju
dobrosrdečnosť, a aby dobrí ľudia mohli hromadiť dobro: a tak rozšíriť
svoju myseľ k ochrane a opatrovaniu veľkého množstva ľudí“.
Hnedé
Obi - hnedá farba
je farbou pôdy, do ktorej keď zasadíme semienko, tak môže vzklíčiť.
Hnedá je farbou trvanlivosti a spoľahlivosti. Technické schopnosti
tohoto človeka sú už na dostatočne vysokej úrovni, jeho vedomie je
vedomím zeme - je plodné a jeho myseľ je plodná a neoblomná.
Čierne
Obi - čierna
farba je farbou noci. Noc však neznamená koniec, ale je to predzvesť
nového dňa a opäť východu slnka. Je to farba záväzku voči Budo.
Cvičenec, ktorého obopína tento pás, je predurčený na to, aby ukázal
vychádzajúce slnko novým adeptom Judo.
Červeno-biele
Obi - biela je
farba duševnej čistoty, červená je farbou obetovania, oddanosti a
pokory. Každý krok vlastníka tohoto pásu je krokom cez svoje ego. Pri
cvičení Kata s Katana je každý rez, nie rezom do protivníka, ale
rezom vlastného ega.
Červené Obi -
majitelia týchto Obi celý svoj život sa snažili prijať energiu zo
Slnka. Táto energia, dokonalosť, duševná harmónia a obeta sú farbou
červenou.
Etika v JUDO
Etika ako pojem je nadradený
pravidlám definujúcim dobro a zlo, čestné a nečestné, správne a
nesprávne, mravné a nemravné. Etika nám pomáha fungovať a prežiť nášmu
ľudskému spoločenstvu ako takému. Veľká väčšina etiky je spoločná
všetkým športovcom, všetkým ľuďom sveta. Etika, to sú historicky,
postupom času navŕšené nepísané pravidlá, ktoré determinujú naše
správanie a naopak, naše správanie determinuje etiku.
Trénerovi dávajú jeho žiaci veľa
otázok. Jedna z nich je aj tá, čo má judista robiť, ako sa správať,
ak sa dostane do existenčne vyhrotenej situácie, ak je ohrozené jeho
zdravie, alebo zdravie a bezpečnosť jeho okolia. Našťastie otázky
tohoto znenia sa u nás zatiaľ vo väčšej miere riešia iba ako
teoretický problém. Pre judistu by malo platiť, že v žiadnom prípade
nesmie byť agresorom on. Musí si uvedomiť, že aj prejavy verbálnej
agresie môžu byť zámienkou, pre alkoholom opojeného človeka, na násilné
vyústenie konfliktu. “Nevyslovuj slová, ktoré môžu vyvolať nesváry.
Vynasnaž sa uzmieriť a vyriešiť každý konflikt, aj ten najmenší.“
Ale aby sme sa vrátili k otázke, ktorú kladú žiaci. V situáciach,
kde je agresor druhý, platia pre každého občana, teda aj judistu,
ustanovenia platného zákonníka. Je už však na svedomí a etickej
vyspelosti každého jedinca, aby urobil pre obranu a ochranu skutočne
len to, čo je nevyhnutné. Útočník, ktorý prestal útočiť, prestáva
byť agresorom a stáva sa ním ten, ktorý by mu chcel dokázať svoju
prevahu. Z daného vyplýva, že etika nie je niečo na čo sa s opustením
Dojo zabúda. Je to vlastne podstata nášho bytia. Etické pravidlá boli
počas vývoja jednotlivých škôl kodifikované, v podobe určitých
predpisov, morálnych kódexov, ktoré boli presne formulované a dbalo sa
na ich striktné dodržiavanie. V jednotlivých školách Ju Jutsu mali
tieto predpisy podobné ba až totožné znenie s predpismi budhizmu.
Neboli v nich však obsiahnuté iba vyslovene etické normy, boli v ních
zahrnuté aj nariadenia týkajúce sa pitia nápojov, stravy, dennej
hygieny, pohlavného života... V niektorých starých školách Ju Jutsu
dokonca platilo nepísané pravidlo, neučiť umenie boja nikoho, kto nie
je budhista. Budhista je totiž vo svojej podstate človek asketický, neútočný,
dobrý, má absolútnu úctu k starším, váži si všetko živé, proste
- má v sebe mier. Čo je však najdôležitejším znakom etiky každého
judistu je to, že všetky etické pravidlá sú mu vlastné, je s nimi vnútorne
stotožnený a nedodržuje ich iba preto, že to niekto vyžaduje. Etika
nie je dovtedy etikou, pokiaľ nie je najvnútornejším presvedčením.
Ak ide o presvedčenie, etika sa stáva filozofiou života. Etika nie je
etikou, ale iba nič nehovoriacimi slovami, ak sa obchádza, keď sa nik
nedíva. A preto dodržiavanie týchto pravidiel je to najťažšie a
najpodstatnejšie. Je jedným z hlavných motívov a úloh trénera Judo,
aby sa snažil o vštepenie etických noriem a hodnôt svojim žiakom. Ďalším
dôležitým faktorom je, aby sme nežiadali od zverencov niečo, čo nie
sme schopný robiť my, alebo čo nerobíme. Učiteľ Judo, by nemal nikdy
nič predstierať, pretože žiaci to vycítia a prestanú si vážiť
samotného učiteľa a aj myslenie učiteľov, predkov. Ak chcem niečo vyžadovať,
musím to v prvom rade robiť aj ja. Samozrejme, že etika Judo nie je v
žiadnom rozpore s etikou života, ba práve naopak. A práve to, ako sa
naši cvičenci správajú na verejnosti, by mala byť pre nás tá najdôležitejšia
osobná úloha. Čo z toho ak vychováme človeka, ktorý sa vie správať
len v Dojo? Často sa nám stáva, že cvičenci prichádzajú sa zaoberať
Judo len pre svoju osobnú márnivú potrebu, ukojiť vlastné ego, dokázať
si, že sú silnejší, ako druhí. Preto hlavnou úlohou trénera Judo je
vštepovať zverencom úctu k druhému, vzájomný rešpekt, odbúrať u
nich potrebu dominovať nad niekým iným. Zmyslom Judo je prekonať svoje
ego, zvíťaziť nad sebou samým, nad vlastnou slabosťou. Iste bude
mnoho ľudí namietať, že v randori ide o prekonanie druhého. Zápas s
druhými je síce dôležitý, ale výhra za každú cenu nie je konečným
cieľom. Preto orientovanosť myslenia dovnútra je tým, čo odlišuje
pravého judistu od ostatných ľudí. Ak človek dospeje do určitého štádia
vnútorného vývoja, nepotrebuje si dokazovať svoje kvality a
nepotrebuje to dokazovať ani iným. Práve naopak, snaží sa zo svojich
kvalít odovzdať druhým čo možno najviac. Ak človek učí niekoho iného,
tým nestráca nič zo svojich skúseností. Učením druhých človek získava.
ETIKETA
V JUDO
Ak berieme etiku ako najvnútornejšie
zákonitosti správania sa jedinca, etiketa je súhrn príkazov, predpisov
a nariadení týkajúcich sa vonkajšej, formálnej stránky správania sa
určitej skupiny ľudí. Štruktúra etikety bola zostavená tak, aby niečo
vyjadrovala. Je nám však jasné, že nie je takmer možné sa úplne
stotožniť s etiketou tak, aby formálna podoba správania bola aj vnútorne,
emocionálne prežitá. Tieto pravidlá, nariadenia a predpisy (10 Buddhových
KAI, Musashiho DOKUKÓDÓ...), to nie sú proste predpisy, ktoré sa dajú
pochopiť len rozumom, to sú predpisy, ktoré sa musia cítiť. Ak sme v
niektorých prípadoch svedkami toho, že sa etiketa stáva prázdnym, nič
nehovoriacim rituálom, nie je to chybou etikety ako takej, ale ľudí,
ktorí ju praktizujú. Etiketa však môže byť účinným prostriedkom,
najmä psychologickým, pre vybudovanie hodnotových rebríčkov v oblasti
etiky. Dodržiavanie etikety, ak sa s ňou človek stotožní, mení do určitej
miery aj jeho vnútorné postoje. Mohlo by sa zdať, že obmedzenia, ktoré
sú vyvolané etiketou, musia u jedinca spôsobiť nechuť, odpor a
averziu. U koho však dochádza k úplnému rozkolu medzi jeho vnútornými
postojmi a medzi etiketou Judo, ten odchádza z Dojo sám. Je to vlastne v
poriadku s princípmi Judo. Judo nikoho k ničomu nenúti, Judo je len
prostriedkom pre formovanie, nie pre zmenu osobnosti. Všetci sú slobodní
ľudia, majú sa možnosť rozhodnúť sami o odchode. My už dnes nevyžadujeme
aby každý koho príjmeme do Dojo bol budhista. Chceme a snažíme sa z
každého vychovať dobrého človeka.
Etika a etiketa. Dva termíny, ktoré
sa niekedy zamieňajú, inokedy stotožňujú. Vo všeobecnosti však možno
povedať, že kde niet etiky, tam etiketa vyznieva falošne a stáva sa
samoúčelnou. Na rozdiel od etiky, ktorá je tvorená históriou, etiketa
históriou vytvorená bola. Etiketa predstavuje prepojenie cvičenca s
históriou a tradíciami. Každý z nás je produktom historického vývoja.
A len vtedy, ak pochopíme tento vývoj, môžme si uvedomiť svoje
miesto, svoju cenu a svoju úlohu. Všetkým je nám jasné, že miesto a
čas, v ktorom žijeme, ovplyvňujú naše myslenie, naše konanie, našu
existenciu. Miesto nás ovplyvňuje svojimi národnými tradíciami a kultúrou.
Čas, práve stupňom vývoja etiky. Etiketa, ktorú dodržiavame dnes, určite
nie je presnou kópiou tej, podľa ktorej sa riadili, a ktorú si vážili
starí majstri. Jednak je to spôsobené časom, jednak určitým spoločenským
vývojom a v našich podmienkach najmä podmienkami a prostriedkami, ktoré
sú nám k dispozícii. Rešpektovanie týchto pravidiel správania sa na
maximálnu možnú mieru nie je teda len bezobsažnou hrou, ale je to
duchovné spojenie sa so všetkými, ktorí Judo cvičili a ctili. Nedá
sa to vysvetliť, nedá sa pochopiť prečo je dôležitý pocit identity
s myslením hnutia a kontinuity s minulosťou, musí sa to cítiť. Práve
toto spojenie sa s minulosťou je jednou z hodnôt, od ktorej by sa
nemalo ustupovať.
Etiketa nám navonok ukazuje, kto má
kedy koho pozdraviť, kto kedy rozprávať, kto je akou autoritou a pod.
Etiketa v Judo teda trénerovi umožňuje omnoho ľahšiu komunikáciu so
zverencami. Pod vplyvom týchto pravidiel sú ľahšie ovládateľní. Veď
už v starom japonskom prísloví sa hovorí: “Disciplína vedie k
radosti.“ A je to skutočne tak. Pri striktnom dodržiavaní určitých
pravidiel, pri železnej disciplíne, dochádza nakoniec k tomu, že cvičenci
sa do Judo doslova zamilujú. Judo je ich životom aj láskou.
MORÁLKA:
JUDO A NÁSILIE
Často sa stretávame s názorom,
že niektoré športy sú manifestáciou agresivity. Mnohí ľudia vidia v
týchto športoch len neestetické, agresívne aspekty. Lukostreľba, šerm,
zápasenie, box, karate, Judo, ... Áno, v skutočnosti tieto športy ponúkajú
nevyvrátiteľné dôkazy agresívneho správania. Niektorí sociológovia
tvrdia, že toto agresívne správanie je výsledkom kultúrnej indokrinácie.
Všetky tieto javy a aspekty sú však
v úplnom protikade a protirečení vyhláseniam ľudí, ktorí sú v
spojení s bojovými umeniami. Prečo judisti tvrdia, že štúdiom Judo
priviedli svoje “ja“ k vyššej morálke, k menšej násilnosti, k
mierumilovnosti? Najprv si musíme ujasniť význam slov násilie a
agresivita. Omyl v posudzovaní Judo ako športu vychovávajúceho k násiliu
pramení práve zo zamieňania týchto dvoch pojmov. “Z hľadiska
psychologického poňatia športovej činnosti sa agresivita v športe chápe
ako neodlučiteľná súčasť športového boja. Agresivita znamená útočnosť
a bez tej sa športová bojovnosť nezaobíde.“ Agresivita je teda útočnosť,
nie násilie. V bežnom živote by akýkoľvek rýchly pohyb, úchop či
podmet mohol znamenať násilie, nie však v Judo, ktoré je obmedzované
pravidlami aby nedošlo k zraneniu. V Judo dochádza k oslobodeniu mysle
od očakávania, že sa niečo podobné môže stať. Preto ak chceme
zistiť, či Judo plodí násilie, je nedostatočné sledovať len blízkosť
tiel a rýchlosť pohybov. Ak zoberieme akýkoľvek prípad, je nám jasné,
že východné “bojové športy“ nemajú negatívne vplyvy, ale naopak
smerujú k znižovaniu tendencie násilia a pôsobia ako brzdiaci činiteľ.
Judo čoraz častejšie prijíma sebakontrolu ako základný princíp,
preto je veľký predpoklad, že judisti a športovci iných úpolových
športov sa v budúcnosti stanú najdisciplinovanejšími športovcami.
HORE
|
